Dámy a jazdci odnaproti - 2. kapitola

Autor: Zdenek Medek | 11.9.2016 o 12:58 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  31x

Dámy a jazdci odnaproti je po Čiernobielej dúhe môj druhý román. Dokončil som ho nedávno a odohráva sa v súčasnom Slovensku. Je mierne mysteriózny a nakoniec aj trošku psycho :-). Ako celý náš život.

2. Kapitola

 

       Môj otec mi vždy vravieval, nech nad všetkým toľko nerozmýšľam, že niektoré veci sú tak zariadené a nedá sa s nimi nič urobiť. Dnes, keď sa s odstupom času pozriem späť, mi jeho slová pripadajú zvláštne. Neosobné a alibistické. Ale uznávam, že jemu sa nestalo to čo mne, on bol aký bol a nebol ako ja, iný v každom slova zmysle. Lepšie povedané, zvláštny v niečom, čo ma od určitého času odlišovalo od všetkých v mojom okolí, ale aj mimo neho.

      Som čosi ako autista. Aj keď nie presne ten typ s tečúcimi slinami z úst, nie ten, čo rozzúrený bije všetkých naokolo. Som jednoducho trošku špecifický. Nazval by som to subvedmanaturálny autistik, čo je samozrejme blbosť, nakoľko takýto pojem v medicíne neexistuje. Ale nenapadá mi nič lepšie. Ani jeden, či už psychogénny alebo somatogénny autista, nie je rovnaký a každý je osobitý, ale môj prípad sa predsa len vymyká štandardným pravidlám. Teda aspoň moja hlavná črta alebo vlastnosť, ktorú mám len ja, a pravdepodobne nik iný. V ostatných je porovnanie možno namieste. Aj keď o tom silne pochybujem. Fyzicky aj chromozomálne som úplne v poriadku, mám normálnu výšku aj váhu, dokážem spraviť všetky veci, aké bežne robia moji kamaráti, som relatívne komunikatívny a v rámci možností aj celkom družný, len skrátka v tej mojej gebuli nemám taký neporiadok ako väčšina ľudí, pretože mám všetko pekne zoradené a zaškatuľkované v správnych priehradkách. Nie som teda ani Rainman ani Forrest Gump.

      Že niečo nie je v poriadku si ako prvá asi uvedomila mama, keď som sa ako malý hrával s inými deťmi (o vzťahu k hračkám som vám už vravel) a moja účasť na tých hrách spočívala v tom, že som postával bokom a pozoroval, čo robia, pričom som sa k nim nikdy nepridal, akoby povedali múdri doktori, nesocializoval som sa do ich spoločnosti. Všetko okolo mňa ma nadovšetko zaujímalo a to je pri mojom postihnutí nezvyklé. Naopak, ak som si už na niečo privykol, nemohlo sa to za žiadnych okolností meniť. To je zas typické. Umývanie sa len v jednom umývadle a utieranie sa jednostaj do toho istého uteráka mi pripadá prirodzené, ale ako otec vyskakuje z vane a dáva si na seba mamin župan, ktorý len sťažka zakryl jeho veľké ovisnuté brucho, som v detstve sledoval s odporom.

      Je naozaj zvláštne, že napriek tomu, aký som bol, som nemal závažnejšie problémy v škole, dokonca som to dotiahol naozaj ďaleko.  Úplné začiatky, to sa rozumie, neboli ľahké, veď bolo potrebné prejsť predškolskými zariadeniami a včleniť sa niekam do kolektívu. Ale nástupom do základnej školy sa moje malé trápenia rýchlo stratili. Učenie ma mimoriadne bavilo a rýchlo som chápal aj veci, s ktorými sa spolužiaci borili v pote tvárí celé dni a týždne.

      - No poď k tabuli a vysvetli to ostatným, - bývala častá výzva kantorov v škatuľkovo rovnakých bledozelených triedach s tromi radmi školských stolov. A ja som šiel a vysvetľoval ako je to so spočítaním zlomkov, s Veľkou októbrovou revolúciou alebo s písaním čiarky v gramatike nášho jazyka. Neviem, ale občas sa mi zdalo, že moje vysvetľovanie tí frkani v laviciach chápali lepšie, ako slová tých, čo vlastnili k svojej práci diplom. Ja som sa však nad tým zvlášť nezamýšľal; nad týmto veru nie! Bolo mi to jedno. Skôr mi vadilo, že som stredobodom pozornosti a o tú som príliš nestál.

      Stále sa považujem viac za plachého ako priebojného a smelého, no už nie som tak frustrovaný z nových a neznámych vecí. Dokonca mám dojem, že vďaka tomu aký som, dokážem ovládať tok určitých udalostí. Viem určité postupy a šablónovité konania ľudí ovplyvniť spôsobom, ktorý mi vyhovuje a niekedy z toho celého i ťažiť vo svoj, či iného, prospech.

      Nie, nepredstavujte si, že som monštrum s mysterióznymi schopnosťami, čo lieta po nociach na metle a koná skutky zla. Alebo, že som v spojení so satanom alebo niekým takým. Nie, to vôbec nie, nebojte sa. Som úplne všedný smrteľník, len dokážem v určitých momentoch - a hlavne, ak to sám chcem - čítať iným myšlienky. Nie za každých okolností a nie každému, ale pomerne obstojne vycítim, čo si niekto, na koho sa zameriam, v momentálnej chvíli myslí alebo čo cíti. V hlave sa mi nezobrazuje text ako pri zahraničnom filme s titulkami, to si nemyslite. Len skrátka cítim nejaké vibrácie a chvenie, ktoré sa mi v niektorej časti mozgu prekonvertujú do mne zrozumiteľnej reči, bez toho, aby to ten oproti vypovedal.

      Neviem, či to, čo som získal s najväčšou pravdepodobnosťou vtedy pri narodení, keď som načas odišiel do sfér mimo ľudského tela, je darom alebo prekliatím. Asi z každého trochu. Vysoká inteligencia a prísna výchova v rodine zariadili, že sa mi bridí to, čo mám, zneužívať, aj keď sa priznám, že ani by som nevedel ako. Na druhej strane pripúšťam, že si občas málinko pomôžem, ale často, ako som už spomínal pri vzťahoch, mi je všetko skôr na obtiaž: ľudia sa ma z toho, ako o nich veľa viem, začínajú po čase báť a stránia sa ma. Preto musím byť vždy mimoriadne opatrný a nesmiem sa za žiadnych okolností prezradiť. No a niekedy sa to fakt nedá. Aj ja som len človek so všetkým čo k tomu patrí a tak podľahnem ilúzii, že som konečne našiel niekoho, kto to pochopí. Túto vec, totiž, či niekto bude akceptovať, že viem, čo viem, v nikoho mysli dopredu neprečítam. Viem, mohol by som pred tým, ako na niekoho vybalím, že poznám jeho momentálne myšlienky, vyskúšať nejakú fintu. Napríklad, navodiť, že je to akože a potom si prečítať odozvu a podľa toho sa zariadiť. Ale až tak dobre mi to bohužiaľ nefunguje.

      Z týchto dôvodov som vždy, keď som spoznal niekoho nového - a priznám, že som najviac vsádzal na ženy -, veril, že to bude tá pravá, kto ma pochopí. Že prekoná škrupule, konvencie, morálne zábrany a čo ja viem čo ešte. Jednoducho, že sa jej budem páčiť aký som a pochopí ma ako žiadna, žiaden predtým. Ako teraz možno Soňa.

      Hodiny visiace na chodbe z plafónu odbili pol siedmej. Čas, keď som sa musel začať pripravovať na schôdzku s mojou nádejou. Vonku mierne mrholilo, ale zato bolo príjemne teplo. Máj sa schyľoval k svojmu koncu, no na rozdiel od minulého roku nám doprial dostatok slnka, ktoré sa denne hlásilo k slovu a oblažovalo nás sladkými lúčmi.

      Navliekol som na seba sivé nohavice, páskovanú košeľu a sako, nastriekal sprej a bol som pripravený. Ešte sa hádam učešem. Po sprchovaní som na to zabudol. Hodím pohľad do zrkadla a môžem vyraziť.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Začali prešetrovať firmy, ktoré stavali dedinám futbalové ihriská

Projekty boli čiastočne financované z verejných prostriedkov poskytnutých Úradom vlády.

KULTÚRA

Moslimka nahnevala svoju komunitu. Playboy zverejnil jej fotku

Časopis prvýkrát v histórii zverejnil fotku dievčaťa s hidžábom.

ŽENA

Mauréry: Je naivné myslieť si, že vám jeden film zmení život

V kinách tento rok zažiarila ako svojrázna učiteľka.


Už ste čítali?