Dámy a jazdci odnaproti - 1. kapitola

Autor: Zdenek Medek | 7.9.2016 o 18:16 | (upravené 8.9.2016 o 18:51) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  69x

Dámy a jazdci odnaproti je po Čiernobielej dúhe môj druhý román. Dokončil som ho nedávno a odohráva sa v súčasnom Slovensku. Je mierne mysteriózny a nakoniec aj trošku psycho :-). Ako celý náš život.

        1. Kapitola

 

       Keď sa to tak vezme, v roku 2012 sa nežilo ľahko. Viem, takýto jednoduchý pohľad na vec nie je príliš presný, naopak, je viac než scestný, pretože nezohľadňuje miesto, čas a ani, ak by som sa mal správne vyjadriť, osobnostný rozmer. Čo sa týka teritória, v Nemecku alebo v Spojených štátoch je to úplne iné ako u nás, z hľadiska času, dnešok porovnávať so situáciou, povedzme, na prelome minulého a predminulého storočia, či nebodaj dôb staroveku, je úplne pozbavené zmysluplnosti, no a z pohľadu jednotlivcov, bohatí finančníci, bankári, ropní magnáti a im podobní týpkovia sa majú ako prasce v žite bez ohľadu na to, či je kríza alebo nie. Možno len o trošku horšie ako pred ňou, lebo si nemôžu dovoliť päť lietadiel, ale len štyri, alebo niečo v tom zmysle. Ak ale samozrejme neplatí teória, že túto planétu v podstate ovláda a všetko dianie na nej určuje a riadi zhruba dvesto najbohatších rodín. To by ani kríza asi nebola tým, čo sme sa o nej v škole učili.

      Tvrdenie je relatívne navyše aj preto, že niektorí si svoj údel uvedomujeme a iní, tí šťastnejší, zase nie. Poznal som chlapíka, ktorý bol spokojný vždy a za každých okolností, nech by sa mu prihodilo čokoľvek. Žena mu utiekla s iným, vyhodili ho z roboty, no on si nesťažoval. Bral to ako údel prichystaný práve preňho a len sa všade šťastne usmieval. Dokonca, aj keď mu povedali, že mu metastázoval pľúcny nádor; ešte i vtedy mu na perách pohrával ten jeho večný úškrn. A určite ho tam mal aj keď ležal vystretý na katafalku a farár kázal smútočnú reč.

      Ja som však ja, a nie niekto iný, ja som bytosť, čo pociťuje tento všadeprítomný marazmus doby, a možno aj viac ako by sa slušilo, neviem. Skrátka, myslím si, že mi nie je najľahšie. Vekom už nie som najmladší, skôr by som sa pasoval do strednej generácie a tento hendikep sa prejavuje kam sa len pozriem. Celé telo ma bolí - a to vážne nežartujem -, takže sa pomaličky dostávam do skupiny ľudí navštevujúcich pravidelne doktorov. Obieham nemocnice a dávam si vkuse robiť najvšemožnejšie testy. Veď, čo ak už na mňa niečo došlo? Choroba, pľuha jedna, nemá s nikým zľutovanie. V čakárňach sa s ľuďmi zoznamujem oveľa viacej ako inde, nakoniec, sme tam skoro vždy tí istí a je nás tam riadna kopa. Až premýšľam, že ak som ja a všetci títo ľudkovia teraz tu, kto je vlastne v robote? Kto prináša hodnoty, kto dnes prispieva za mňa na odvody do poisťovní?

      Telo mám teda zničené, to je fakt, a nie je sa čomu čudovať, za tých niekoľko desiatok rokov dostalo riadne zabrať. Prišiel som sem totiž už trošku dávnejšie.

      Osobne si z toho dňa nič nepamätám. Vošiel alebo skôr vyšiel som na svet bez zbytočného rozruchu, bez zvyčajného hurónskeho plaču, bez fanfár, v sále plnej bolesti a krvi, v gýčovite vykachličkovanej miestnosti, kam si prichádzajú splniť svoju povinnosť tie krásne, plodmi lásky obťažkané mamičky vždy, keď nadíde ich a naša chvíľa.

      Ako som si tak vylihoval na mieste, kam ma odložili, asi sa mi niečo znepáčilo, pretože som znenazdajky, a vzhľadom k tomu čo som práve prežil aj akosi oneskorene, spustil taký rev, až sa zatriasli sklá v okeniciach. Prítomná pediatrička vypisujúca si v pokoji svoje lajstrá a gynekológ na mňa v jednom okamihu prekvapene pozreli. Naraz pustili z rúk pero aj šitie na maminu ranu a priskočili bližšie.

      - Angelika, - zreval na sestričku s bledou vpadnutou tvárou a úzkymi perami doktor, - veď ten chlapec nám odchádza!

     Detská  lekárka  udivene zažmurkala a vzala ma do náručia. Už som neplakal. Nedostávalo sa mi vzduchu a tak som len chrčal, čo som sa potreboval nadýchnuť. Od tejto chvíle toho o tom, čo sa dialo ďalej, veľa neviem. Ako som už spomenul, sám si nič nepamätám a rozprávať mi o tom nemal kto. Preniesli ma kdesi na chirurgiu, či kam, a tam som stratil vedomie. Čo by ste odo mňa napokon chceli? Nachádzal som sa tu len pár minút a už som bol nútený bojovať o holý život. A pritom som o ničom nemal ani poňatia. O živote, svete i o samotnom boji. Absolútny amatér hodený do ringu, veď nech sa trápi. A verte, že tu nešlo o fazuľky, ale o všetko.

      Aby som to zbytočne nerozmazával, tí, čo ma dostali do rúk, vykonali kus roboty (veď sa so mnou piplali viac ako hodinu) a ja som sa odvtedy tešil celkom slušnému zdraviu. Táto udalosť však na mne zanechala isté stopy, ktoré sa pre môj ďalší život stanú viac ako významné. Napokon, veď uvidíte.

      Po niekoľkých dňoch sme natešení opustili nemocnicu a mne nadišiel chutnučký čas všedných radostí i strastí. Každú možnú i nemožnú chvíľu som sa totižto nenásytne prisával k matkiným prsníkom a lačne z nich vstrebával potrebnú vitalitu. Až z toho bola, chuderka, zúfalá. Mlieka mala síce hodne, ale moja neukojiteľná túžba sať ho jej doráňala bradavky, čo vraj spôsobuje preukrutné bolesti. Hlavne, ak sa zapália. Mne to však bolo očividne jedno, svoj prídel som si jednoducho vyžadoval a hotovo.

      Keď tak nad tým rozmýšľam, tento pekný zvyk mi zostal doteraz, keď mám málo cez štyridsať. Aj keď pripúšťam, že sa podstatne zmenilo obsadenie aktérov, aj celkový charakter tohto príjemného aktu. Existencia muža je vlastne, ako určite viete, nasmerovaná akoby po špirále: kým ako batoľa miluje matkine prsia, lebo sú mu zárukou zažehnania nekonečného hladu, neskôr ich chápe ako niečo vrcholne estetické a príjemné. V prvom rade u tých milovaných proťajškov s dlhými, krátkymi, chudými alebo tučnými nohami, u tých proťajškov, ktorí si ho omocú okolo prsta, až sa správa ako čistý blázon. Najprv však musí prekonať to povinné štádium detstva, musí v muža dorásť, aby mal právo tie príjemné stránky tých proťajškov vôbec opáčiť.

      Sediac v príjemnom prítmí izby na poschodí nášho domu sa pri tej myšlienke pousmejem. Dnes večer ma totiž čaká niečo v tom zmysle. Je piatok a ja mám schôdzku so Soňou.

      Zoznámil som sa s ňou na akomsi večierku, keď robila rozhovor s nejakou známou osobnosťou. Ponevieral som sa kdesi obďaleč a uvažoval, čo tam vlastne robím. Asi si ma s niekým splietla, lebo sa pri mne pristavila a priamo na mňa vyblafla:

      - Vy ste tu s Helenou?

      Nevedel som, kto je Helena, ale videl som, že táto novinárka je veru riadna šupa. Oválna tvár s orieškovohnedými očami  a malým nosom, husté tmavé vlasy do poly chrbta a štíhle telo mačky. A k tomu zdravá opálená pleť a hlboký výstrih. Ej veru, skoro mi oči vypadli z jamôk.

      - Nie, Sonička, - odvetil som nenútene, - tentoraz som tu sám.

      Ak ju aj zaskočilo, že viem jej meno, nedala to na sebe znať. Záujem o moju osobu však v tom okamihu pohasol. Nebol som celebrita, nebol som tam so známou osobnosťou, tým pádom som sa v jej očiach okamžite zaradil medzi povšimnutia nehodné nuly. Často sa mi to stávalo, mne to ale nevadilo.

      - Ale, ak hľadáte Martu, - povedal som a pritom pozoroval ako sa jej odvracajúci pohyb odo mňa zastavil, - šla práve na toalety.

      Ešte stále našej konverzácii neprikladala patričný význam, lebo iba mlčky prikývla a ďalej sa rozhliadala po vhodnej obeti.

     - Môžem vám však poradiť: Arnold práve zaparkoval auto a čochvíľa vojde tamtými dverami.

      - Arnold E. Svečinský? - pozrela na mňa neveriacky. - Veď ten tu dnes vôbec nemá byť. Je s tou svojou novou zlatokopkou vo Viedni.

      Iba som sa blahosklonne uškrnul vo význame, že jej to neberiem a pobral sa k baru. Milujem dobré víno a na tejto akcii podávali naozaj vyberané značky. To som si nechcel nechať za žiadnych okolností ujsť. Predral som sa zmesou tiel k čašníkovi pri pulte a vypýtal si pohár Chardonnay.

      - Nie to naše, - napomenul som muža v bielej veste a s motýlikom skôr, ako sa stihol načiahnuť k fľaške po ruke, - dajte mi, prosím vás, originál z Burgundska.

      No a takto pekne som si popíjal až k samotnému záveru akcie. Obzeral si prítomných, kedy-tedy prehodil slovko s tým, či oným; samozrejme, ak dotyčný zistil, že som v podstate nímand, takticky sa vyparil a ja som, postrádajúc akékoľvek pohnutie, pokračoval v prehliadke hostí.

      - Odkiaľ ste vedeli, že sem dnes Svečinský príde? - počul som asi o tretej ráno od chrbta hlboký ženský hlas.

      Soňa s rukami vbok dupkala nohou v elegantnej lodičke o mramorovú podlahu. Všimol som si vysoké podpätky topánok a myslite si čo chcete, kultivovanosť klenby chodidiel. V istých kruhoch, by sa im určite vravelo: ušľachtilé.

      Žena sa rozkošne mračila, jazykom si oblízala plné pery, vystrela varovne bradu. Z postoja sa dalo vybadať, že vetu ani nemyslí ako otázku, ale skôr útok, že niekto vie viac ako ona.

      - Vadí vám to, Sonička?

      - Kto ste?! - pokračovala nasadeným tónom. - Nik z prítomných nemal ani poňatie, že sa tu Arnold ukáže. Iba vy!

      - A pomohla vám tá informácia? Spravili ste s ním rozhovor?

      Trošku sa zháčila. - Áno, šla som k vchodu a on práve vchádzal. Odchytila som ho a niečo z neho vypáčila. Ešte šťastie, že je taký samoľúby a má rád, ak okolo neho pobehujeme ako vlci. Všetci slávni sú takí.

      Ukázal som na pohár s vínom na pulte a spýtal sa: - Nedáte si hlt dobrého bieleho? Je naozaj skvelé.

      - Nedbám, - odvetila už milšie a pokračovala: - Aj tak už mám po šichte. Ale rada by som si k nemu sadla. Piť na stojáka sa mi zdá dosť prízemné...

      Zbadala sa a hneď sa poopravila: - Prepáčte, nechcela som vás uraziť. Vidím, že tak pijete celý večer, ale myslela som to inak. Vo dvojici, v páre, mi to nepripadá kóšer, alebo ako by som sa vyjadrila.

      - Chápem vás, nemusíte sa ospravedlňovať.

      Ukázal som na neďaleký konferenčný stolík s dvomi bordovými kreslami a tak sme sa tam každý so svojim pohárom v ruke pobrali. Bolo vidno, že Soňa je na týchto podujatiach doma. Šla ladne a prirodzene, akoby v živote nerobila iné.

      - Kde pracujete? - začala konverzáciu sadajúc si. Nechtiac mi dopriala výhľad na dlhé nohy, ktoré si nemala kam schovať. Stolík aj kreslo boli nízke a tak si ich len nedbanlivo prekrížila vedľa pravého rohu. Zjavne nemala náladu bojovať s nepohodlím.

      - Som matematik v jednom tichom, špecializovanom ústave.

      - Zaujímavé, - poznamenala najprv bez väčšieho záujmu. Pohodila hlavou, akoby natruc, že vlastne so mnou stráca čas. Hriva tmavých prameňov sa zatriasla, no vzápätí spokojne zaujala svoje predošlé miesto. Nebolo hodno majiteľku vlasov príliš hnevať.

      - Myslíte? - vyskúšal som otázku.

      - Nepoznám žiadneho matematika, teda aspoň nie takého, čo niečo ráta priamo v takej inštitúcii.

      - Tak som teda prvý.

      Po úvodnom oťukávaní už naša debata nabrala ten správny spád a zistili sme, že sme si celkom sympatickí. Bola najstaršia z troch sestier, jej matka žila sama, bez muža. Ešte za komunistov sa kamsi stratil. Bol niečím ako politicky prenasledovaným živlom, viac ráz odsúdeným. Až neskôr vysvitlo, že v pozadí jeho osudu stál človek vo vysokom postavení v Štátnej bezpečnosti. Muž, ktorý tak slepo a vrúcne ľúbil Soninu mamu, že sa neštítil odpratať si z cesty každú prekážku. Aj jej otca.

      - A čo mama? - zaujímalo ma.

      - Chcete vedieť, či odolala?

      - Hej.

      - Ale samozrejme! Nedala by sa predsa dokopy s takým sviniarom! Ona veru nie.

      Posedeli sme ešte chvíľu, dali si ďalší pohár, dva a potom sme sa pobrali domov. Taxík zastavil pred vchodom do činžiaku, v ktorom bývala v podstate v mojom susedstve, a ja som vodičovi naznačil, aby ma počkal. V tej chvíli som v jej očiach pobadal údiv, obdiv i hnev. Všetky tri emócie v jednej.

      - Ste naozaj veľmi zaujímavý muž, - zašepkala pri dverách. Objal som ju a jemne pobozkal na pery. Nebránila sa, bozk nesmelo opätovala. Cítil som rozpoltenosť, čo ňou lomcovala, ale nechcel som byť násilnícky a tak som sa rozlúčil.

      - Ako si vedel, že ťa nepozvem ďalej? - vyšlo z nej nakoniec.

      - To nie je dôležité, Sonička, - odvetil som popravde. - Zajtra ti zavolám, ak nemáš námietky, mohli by sme si dnešok zopakovať. Stretneme sa u mňa, uvarím niečo chutné... Neboj, - dokončil som, všimnúc si jej rozpaky, ba zmätok, - všetko prebehne v absolútnej počestnosti. Ak nesúhlasíš s návštevou u mňa, pôjdeme von.

      - Dobre, - súhlasila s úsmevom, - zavolaj mi zajtra. Dohodneme sa.

      Cez týždeň sme sa párkrát stretli, posedeli v podnikoch mesta, lúčenie prebiehalo takmer identicky ako v prvý večer, možno sme boli trochu odvážnejší v dotykoch a nežnostiach, nikdy sme však neprekročili hranice ľahkého maznania. Videl som, že ju táto skutočnosť veľmi prekvapuje. Bola rada, ale zároveň nedokázala pochopiť, že nenalieham. Tým som sa vlastne pre ňu stával zo dňa na deň zaujímavejší. Nemohla vedieť, čo som vedel ja. A ja som jej nehodlal prezradiť určité veci o mne a o niektorých zvláštnych skutočnostiach môjho života. Zatiaľ nie. Tak ako asi nik z mojej blízkosti, by to nepochopila a začala by sa báť. Mala by strach. A čo je najhoršie, mala by ho zo mňa.

      Aj keď viem, že tá chvíľa skôr či neskôr nadíde, nateraz sa teším z prítomnosti a z toho, že som pre niekoho zaujímavý ako človek, aj ako muž.

     V detstve to bolo iné. Ako malý chlapec som sa strašne rád zabával so všetkým, čo nebolo hračkou, lež v mojej fantázii tieto predmety plnili nenahraditeľné poslanie; pomáhali mi spoznávať svoje doposiaľ zlobou a inými ľudskými nešvármi nepošpinené univerzum. Overoval som si nimi dovtedajšie skúsenosti a zážitky v priestore a čase, jednoducho, bral som do rúk vidličky, žufanky, taniere, hrnce, vázy, tričká, nohavice, pulóvre, telefón, cigaretové škatuľky a čo ja viem čo ešte. Viem, že to robia všetky deti, veď sú nimi nie len preto, že sú malé a bezbranné, ale hlavne preto, že o nevraživosti všade navôkol, ešte nič nevedia. Ony konajú úplne prirodzene a bez postranných úmyslov. Keď im podstrčíte pod nos zaujímavú vázu, vezmú ju, skúmajú a potom, ak záujem pretrvá, sa s ňou hrajú. Urobia tak so všetkým. Aj s hračkou alebo akoukoľvek inou konkrétnou vecou určenou na hranie. Ja som bol iný. Mňa hračky nezaujímali. Mal som k nim podvedomý odpor, niečo mi našepkávalo, že sa ich mám vystríhať. Ak ste predo mňa postavili autíčko, bábiku, hrkálku alebo kýblik s lopatkou, obišiel som ich veľkým oblúkom. Nato som poväčšine zamieril k príborníku alebo komore s vysávačom a inými skvostami.

      Poviete si: zanedbateľná odchýlka, anomália nehodná povšimnutia. Áno, je to vo svojej podstate maličkosť, lenže mne sa  nevysvetliteľne zúžil jeden obzor duševného vývoja. Predstavte si, že bývate v dome s mnohými izbami, do ktorých sa vchádza zo vstupnej chodby. A odrazu vám niekto zhasne svetlo. Nie v niektorej z miestností. Tma vznikne v hale a vy sa do priestorov susediacich s ňou akosi neviete dopracovať. Toto sa mi stalo. Túto vec sa vám snažím vysvetliť.

      A viete, čo je najzaujímavejšie a veľmi zvláštne? Otec ani mama si moju antipatiu ku hračkám nevšimli. Vo svojom egoizme, v snahe mať odo mňa pokoj, ma zavalili týmito zábavkami od výmyslu sveta. Svietiace kolotoče, gumení gašparkovia, modely pretekárskych alebo bežných áut, veteránov, makety hradov, domov, stavebnice, skladačky, to všetko ma v detskej izbe obklopovalo v množstve, aké nie je bežné na ten účel zriadeným obchodom. Chodil som okolo týchto vecí neschopný sa ich dotknúť, takže často skončili tam, kde ich predtým položili.

      Napríklad jedného dňa, asi na narodeniny, som si na kuchynskom stole našiel darček. Veľký, neforemný baliaci papier dával tušiť, že ide o niečo objemné a tvrdé. Okamžite ma premkla neblahá predtucha, ruky mi zdreveneli a do líc sa nahrnula krv zo všetkých kútov tela. Očervenel som ako tulipány v apríli, radostné očakávanie vystriedala žalúdočná nevoľnosť. Pomaličky som položil darček naspäť a cúvol k pohovke.

      - Nezaujíma ťa, čo to je? - vyzvedal otec.

      - Čo sa ti zas nepozdáva? - pridala matka s dešpektom, ktorý ma zaskočil hádam viac ako samotná skutočnosť, že mi opäť kúpili dáku zbytočnosť.

      Iba som nemo pokrčil plecami a plačúci vybehol do svojej izby na poschodí. Prečo mi, preboha, nekúpia vzduchovú pušku?! - kričalo moje doráňané psyché. Veď už mám päť rokov. Nemôžu predsa chcieť, aby som donekonečna po koberci prevlákal drevené rušne s vagónmi!

     Predmetná nedokonalosť môjho naturelu mi v ďalších rokoch spôsobila nemálo problémov, no nakoľko som nevedel, že existuje aj opačná možnosť, a síce mať rád veci, ktoré sú vymyslené na účel detskej hry, neprišlo mi nad tým zamýšľať sa alebo meniť to. Jednoducho som danú črtu považoval za prirodzený aspekt vlastnej individuality, prijal som ju a zžil sa s ňou najlepšie ako som dokázal.

      Omnoho horšou, ako pred chvíľou spomínanou osobnostnou nedokonalosťou, sa však stala názorová labilnosť, čo ma opantala ako tínedžera a viezla sa so mnou celé roky štúdií a neskôr i v začiatkoch pracovného procesu. Ak v tých časoch totiž niektorého z kamarátov napadlo, aby sme šli zbierať slivky, okamžite som súhlasil. Lenže v momente návrhu niekoho iného, aby sme prešli k neďalekým kríkom, odkiaľ sa dali pozorovať na priľahlej lúke opaľujúce sa dievčatá, som bez najmenšieho zaváhania zanevrel na akékoľvek ovocie a už aj som súhlasne prikyvoval tomu, komu v mozgu skrsla táto nanajvýš konštruktívna idea. Je pravdou, že ak sa našiel ešte niekto s iným plánom, už som tak ochotne nesúhlasil, lebo nech už som bol akýkoľvek, úplný debil som predsa len nebol.

      Jednoducho, neschopnosť pridŕžať sa prvotného popudu znervózňovala v tých časoch aj mňa samého. Podvedome som cítil, že niečo také určite nie je prirodzené.

      Dnes, múdrejší a skúsenejší som sa dokázal rôznym chybám vyvarovať, vedel som sa ovládať a bol som schopný celkom dobre odhadnúť a posúdiť situáciu. Ak nie, pomohli mi iní. Aj keď o tom nevedeli, často boli mojim barometrom, majákom na brehu rozbúreného mora.

      Čo sa týka žien, mal som s nimi celkom slušné skúsenosti. Chybou ale bolo, že doteraz len preplávali okolo mňa, mihli sa v mojom živote, lepšie povedané, objavili sa v ňom, vzbĺkli a potom viac menej pomaly, či rýchlo, vyhasli, akoby ich polial vodou hasič v čiernom mundúre.

      Od začiatku mi bolo zrejmé, že sú iné ako my. Absolútne iné. A aj keď niektorí vravia, že všetky sú rovnaké, iba obal je iný, nesúhlasím. Každá je svojim spôsobom originálna a nezameniteľná. Často sa zamýšľam nad onou dualitou medzi nami, ale napriek tomu správne odpovedať nedokážem. Áno majú navzájom veľa spoločných čŕt a zvyknem sa pýtať seba samého prečo je život tak zvláštne zariadený, že kým my muži chceme pozerať futbal, naše ženy si myslia, žeby sme ho pozerať nemali? Pýtam sa, prečo keď potrebujeme dávku nikotínu, vyjdeme na dvor a zapálime si cigaretku, sami a bez svedkov, kým naopak, pre ženu je aj tá cigaretka spoločenskou udalosťou a treba ku nej ešte aspoň niekoho, o maľovaní sa a úprave vlasov predtým ani nehovoriac? Pýtam sa..., ale to by som sa mohol pýtať donekonečna. Rozporuplnosť našich pováh je totiž očividná určite nielen mne, veď sa navzájom líšime, ako sa líši noc odo dňa.

      A tieto otázky pritom nie sú jasné mne, ktorý ich hádam pozná najlepšie z mnohých a mnohých. Problém ale asi bude, že čo sa týka poznania, nepoznajú sa ani ony samé.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?